Téma: listy susedom

Malá úvaha o statočnosti ľudí, ktorým nebola ľahostajná nespravodlivosť

Boli časy, keď sa otroctvo považovalo za samozrejmosť a ľudia, ktorí  vlastnili otrokov, boli ctihodní občania. 
Našlo sa pár statočných, ktorí nahlas hovorili:
Preboha čo to robíte! Veď sú to takí istí ľudia ako my. Ako by ste sa cítili, keby vás niekto priviazal na reťaz a nútil pracovať bez nároku na mzdu a odpočinok?
Trvalo dlho lež ľudstvo uznalo, že otroctvo je nemorálne. Státisíce  ľudí kvôli tomu zomrelo. Ale nakoniec sa to podarilo. Jeden zo zástancov otroctva  sa tak nevedel zmieriť zo zrušením otroctva, že zastrelil prezidenta Lincolna.
Viete si predstaviť, že by teraz niektorí z vás vlastnili otroka? Viete si predstaviť, akému pohoršenie by ste boli vystavaní?

Boli časy keď sa ženy považovali za menejcenné mužom a boli považované za neschopné podieľať sa na veciach verejných. Muži, ktorí odopierali ženám volebné právo sa považovali za ctihodných občanov. Našlo sa pár odvážnych žien, ktoré nahlas hovorili:
Sme také isté bytosti ako vy muži a máme také isté práva!
Boli kvôli tomu hanobené, vysmievané, uvrhnuté do väzenia a jedna kvôli tomu zomrela. Ale nakoniec sa to podarilo.
Dnes sa už žiadny muž neodváži povedať, že žena nemá čo hľadať v politike. Zosmiešnil by sa a nikto by ho viac nepovažoval za ctihodného občana.

Boli časy, keď ľudia neriešili svoje odpadky ani svoje fekálie. Bolo ich málo, neexistovali plasty a príroda si s tým vedela poradiť. Časy sa zmenili. Je nás veľa a príroda si neporadí s fekáliami miliardy ľudí a s tým, čo už nepotrebujú. Ctihodní občania v kultúrnych krajinách riešia svoj odpad tak, aby nepoškodzovali zdravie a majetok iných a nedevastovali prírodu, majetok nás všetkých.  V kultúrnych krajinách by človek, ktorý vyhodí svoj odpad na pozemok iného, bol tak verejne odsúdený, že by sa hanbil výjsť na ulicu!
Niekde ešte takáto citlivosť k sebe, druhým a prírode nedorazila. Niekde sa za ctihodných občanov považujú aj tí, čo do prírody a na pozemky iných ľudí vyvážajú stavebný odpad, aj tí, ktorých fekálie tečú pod oknami iných ľudí.
Aj tu zmena závisí od pár statočných ľudí, ktorí sa neboja povedať:
Preboha ľudia, čo to robíte?
Viete si predstaviť, že by do vašej záhrady niekto nasypal igelitky s použitými dámskymi vložkami?  Že by do bazénu, kde sa čľapká vaše dieťa, niekto vylial obsah svojho záchoda? Tak prečo to robíte iným?
Mám takú víziu, že prostred Kotrčinej Lúčky bude tiecť potok s takou čistou vodou, že sa v nej budú môcť čľapkať deti. Moja stará mama to mohla robiť,  priala by som si, aby to mohli robiť aj moje vnúčatá. (Chodím plávať na priehradu, tento utorok tam so mnou plávalo aj jedno veľké hovno).
Mám takú víziu, že prídu časy, keď sa už nikto neopováži vynášať smeti tam, kam sa nemá a vylievať svoje fekálie do potoka bez straty svojej ctihodnosti. Verím, že raz kultúra citlivosti dorazí aj do Kotrčinej Lúčky.

Urobím všetko preto, aby sa to zmenilo. Zatiaľ počúvam vyhrážky typu, všetko vám to tu rozmlátim, podám na vás žalobu na súd, postarám sa, aby ste odišli z tejto dediny a pod. Vydržím. Toto nie je spôsob, ktorý by ma zastavil.

Mirjam Valkovičová

PS: Viem, že v Kotrčinej Lúčke žijú aj citliví ľudia, ktorí si vážia seba, zdravie svoje aj druhých, majetok svoj aj druhých a správajú sa k prírode s úctou. Týmto ľuďom nie je určený môj list. Takýchto ľudí si vážim a oceňujem. A priala by som si, aby našli odvahu a nahlas vyslovovali čo si prajú a čo nie v tejto dedine. Niekedy stačí sedem statočných na to, aby sa veci zmenili.